Tento rok som už lyžovala, šli sme autom, ale to boli ešte suché cesty a najmä kamarát s autom k dispozícii /ďakujeme Juraj :-)/. V sobotu sme sa rozhodli, že za snehom pocestujeme vláčikom, nie do Modry, ale do rakúskeho Semmeringu. Slovenské železnice, predpokladám, že v spolupráci s tými rakúskymi, každý zimný víkend vypravujú z Petržalky vlak, ktorý nás za necelé tri hodinky doviezol až priamo na miesto činu, už sme sa len nechali odviezť kúsok busom a mohli sme skočiť do lyží a celý den lyžovať čo hrdlo ráčilo, nohy vládali, a keďže v sobotu celý deň snežilo, čo oči videli. Bolo super, plánovali sme to už dlhšie a výletík sa nám vydaril. Ale nie o tom som chcela. Cestou späť už snežilo celkom výdatne, dívajúc sa cez okno na tú chumelicu sme boli radi, že sedíme vo vlaku, a ani spoločnosť násťročných snowboardistov chváliacich sa poslednými stiahnutými zvoneniami a na môj vkus až príliš často používajúcich slovíčka typu je***, ko*** a pi** nám nerobila problémy, skôr sme sa na nich bavili, a len spomínali na rakúskych snowboardistov z rána. Ozaj, počuli ste už rakúsky punk? :-) Párkrát sme zaregistrovali iskry lietajuce od elektrického vedenia vlaku, ale to v takom počasí asi nie je nič nenormálne, až na to, že sme asi pol hodinu pred Viedňou zastali v nejakej stanici, a na obyčajnú zastávku sme stáli príliš dlho. Po chvíľke prišiel sprievodca s otázkou, či ideme do Bratislavy, a že budeme chvíľu meškať, ale určite pôjdeme ďalej. Už vtedy sme si povedali, že to bolo veľmi milé, a na naše skúsenosti so železnicami u nás dosť nezvyčajné. O ďalšiu chvíľu prišiel znovu, tentokrát, či niekto vraví po nemecky, aby prekladal, lebo naša lokomotíva je "kaput" (no tomu by rozumeli asi všetci), a že o trištvrte hodinu príde nová a budeme pokračovať v ceste, nech neotvárame okná, lebo kúrenie je vypnuté, a do Bratislavy prídeme asi s hodinovým meškaním. To všetko bez nervozity, kľudným hlasom, a možno i úsmevom pod fúzami, ktorý však nikoho nehneval, skôr sme len prekvapení poznamenali, že toto sa asi na Slovensku často nedeje, a teraz nemám na mysli tú kaput lokomotívu, ale ten prístup. I u nás som zažila problémy na trati, a netvrdím, že by sa nikdy nestalo, že by prišiel sprievodca, moje skúsenosti z dennodenného dochádzania do práce však svedčia o opaku. Informácie o nejakej poruche sa k čakajúcim cestujúcim dostávali skôr cestou typu "jedna pani povedala" a vlakom sa len šírili informačné šumy "že vraj máme problémy s lokomotívou", "že vraj sme niekoho zrazili", "že vraj na trati leží spadnutý strom", "že vraj ..." Pripúšťam, že toto bol len krátky vlak plný lyžiarov, a čakali sme rovnako dlho, ako by sme čakali bez danej informácie, ale i tak bolo milé, že sprievodca prešiel všetkými vagónmi a oznámil čo sa stalo a my sme boli informovaní. Ten prístup sa mi rátal.
Lokomotíva bola do 45 minút vymenená, "domov" sme fakt prišli s hodinovým meškaním, a za nami bol super deň, ktorý nepokazila ani pokazená lokomotíva :-)